Trasa

Brdárka – Sedlo Hora – Vdovčíkovo kreslu – Veľký Radzim – Sedlo Veľká lúka – Malý Radzim – Veľká lúka – Chodník Pavla Jozefa Šafárika – Brdárka
7,5 km; +780 m / –780 m

Doprava

Stretnutie s autami o 9:00 h na dolnom konci obce Brdárka

Návrat autami z Brdárky

---

Zaujímavosti na trase

Geomorfologický celok Revúcka vrchovina sa tiahne v podobe dlhých chrbtov, oddelených dolinami riek a potokov od planín Slovenského krasu až po Slovenský raj na severe. Jeho najsevernejším podcelkom je Dobšinské predhorie, ktoré vrcholí najvyšším kopcom celej Revúckej vrchoviny – dvojvrcholom Velký Radzim (998 m n.m.) a Malý Radzim (961 m n.m.). Tieto dva vrchy, oddelené v rámci jedného masívu plytkým sedlom, tvoria krajinnú dominantu okolia Dobšinej a rázovitých obcí horného Gemera Brdárky, Rejdovej a Vyšnej Slanej. Masív Radzima má charakter ostro rezaného, výrazne modelovaného chrbta so strmými stránami, spadajúcimi do údolí okolitých potokov. Vo vrcholovej casti ho zdobia výrazné, bralnaté vápencové pasáže, ktoré majú miestami podobu kompaktných, niekolko desiatok metrov vyskokých skalných stien. Samotný vrchol je zarastený, pod bralami, najmä v okolí spomínaného sedla, sú trávnaté pasienky a lúky.

Brdárka sa nachádza sa v Slovenskom rudohorí, v časti Revúcka vrchovina, na južnom úbočí hory Radzim. Dejiny obce siahajú do 12. storočia, kedy sa na jej území nachádzali pastierske osady. Po ich zániku bola nanovo osídlená Valachmi. Prvá písomná zmienka o obci je z roku 1556. Obec patrila rodine Bebekovcov neskôr Andrássyovcov. Začiatkom 19. storočia obec postihla morová epidémia, ktorej podľahli takmer všetci obyvatelia. Svoj rozkvet prežívala obec na prelome 19. a 20. storočia, kedy mala vyše 200 obyvateľov. Zaoberali sa pastierstvom a chovom dobytka, drevorubačstvom a ovocinárstvom. Vychýrené boli brdárske čerešne, ktorých sady dodnes obklopujú obec. Pochutnával si na nich aj viedenský dvor, samotná Mária Terézia mala veľmi rada čerešne z Brdárky.

Sedlo Hora (772 m n. m.), ale aj celé okolie Brdárky je opradené povesťami o hadoch. Sedlo Hora bolo známe tým, že sa tu radi vretenice vyhrievali, ale už dlho sme ich tu nevideli. Keď budeš mať šťastie, možno na nejakú natrafíš, poobdivuj ju z patričnej vzdialenosti a nechaj žiť. Je veľmi užitočná. Hady mali významné miesto v slovenských povestiach a mágii. Boli považované za držiteľov tajomstiev hlbín zeme. Vyliezali z dier, kde zemské hlbiny skrývali poklady a tajomstvá. Na Juraja bolo veľmi rozšíreným zvykom zabiť hada, ktorý mal vraj čarovné vlastnosti. Ľudia v tomto období hady pálili a ich popol používali na liečenie. Tiež sťahovali hadov z kože a kožu používali buď na liečenie alebo ich vešali do stajní na ochranu dobytka. Dokonca sa takýto had aj varil, kto zjedol z neho polievku, mal porozumieť reči zvierat.

Michal Vdovčík sa narodil v Henckovciach 28.2.1803. Už ako dvanásťročné dieťa pracoval ako sluha, ktorý sa staral o kone počas protinapoleonských vojen. Zbojníčil od roku 1820 na území Gemera, Spiš a v Poľsku. Viackrát bol väznený, ale i tak sa mu darilo a to celých dvanásť rokov. V decembri 1832 ho chytili v Kobeliarove a uväznili v Plešivci. Tam ho aj odsúdili na smrť a obesili dňa 28. 12. 1832. Michal Vdovčík je prirovnávaný k Jurajovi Jánošíkovi a jeho život sa stal námetom viacerých literárnych diel. V roku 1847 ho ako prvý spracoval Pavol Dobšinský.

V minulosti sa Veľká lúka kosila a spásal ju aj dobytok. V súčasnosti sa na nej každoročne koncom júna koná turistický výstup z obce Vyšná Slaná, nazývaný Jánsky. Na lúke je postavený malý prístrešok medzi smrekmi v juhovýchodnej časti, kde Vyšnoslanci mávajú bufet s občerstvením a suvenírmi. Na lúku sa môžete dostať po lesnej ceste, ktorá ide od Brdárky alebo po hrebeni od Vdovčíkového kresla. Na lúke kvitne rôznorodá zmes tráv, bylín a kvetín.