Trasa

Ždiar – Monkova dolina – Široké sedlo – Vyšné Kopské sedlo – Hlúpy vrch – Zadné Jatky – Prostredné Jatky – Predné Jatky – Bujačí vrch – Skalné vráta – chata Plesnivec – Čierna voda – Kežmarské Žľaby
22 km; +1675 m / –1645 m

Doprava

Odchod os. vlakom o 5:07 h zo ŽS KE do Popradu (6:22 h). Prestup na autobus o 6:45 h do Ždiaru, Tatra (7:43 h).

Návrat autobusom o 17:52 h z Kežmarských Žľabov do Popradu (18:25 h). Prestup na os. vlak o 18:44 h do Košíc (20:33 h).

---

Zaujímavosti na trase

Monkova dolina je dolina na severovýchodnej strane Belianskych Tatier, západne od Ždiaru. Preteká ňou Rígeľský potok, ktorý sa v ústí doliny vlieva do riečky Biela. Je súčasťou národnej prírodnej rezervácie Belianske Tatry. Je otvorená sezónne počas leta a spolu s Dolinou siedmych prameňov sú jediné sprístupnené doliny v Belianskych Tatrách. V roku 1781 sa na území doliny usadil Jonek Monka. Keďže územie patrilo katastrálne mestu Spišská Belá, zaviazal sa platiť daň 8 florenov, za čo mal právo pastvy, určitý objem dreva z lesa a možnosť obrábať pole. Potomkovia rodu tu žijú dodnes. Monkovou dolinou vedie jediný turistický chodník, vedený hlavným hrebeňom Belianskych Tatier. Smeruje zo Ždiaru, pokračuje pomedzi Ždiarskou vidlou a Hlúpym vrchom do Širokého a Kopského sedla.

Hlúpy alebo aj Šialený vrch (2 060 m n. m.) je vrch Belianskych Tatier. Leží nad obcou Ždiarnad Monkovou dolinou. Je uzlovým vrchom, kde sa stretáva hrebeň Belianskych a Vysokých Tatier. Nie je turisticky prístupný. Vrchol je pokrytý len nízkou vegetáciou. Vďaka polohe a značnej nadmorskej výške z neho viditeľná časť hlavného hrebeňa Belianskych Tatier a mnohé vrcholy Vysokých Tatier, pri vhodných podmienkach aj Volovské vrchy, Branisko, Bachureň, Čierna hora, Čergov, Levočské vrchy, Pieniny, Spišská Magura a mnohé vrchy južného Poľska. Vrchol je súčasťou národnej prírodnej rezervácie Belianske Tatry, preto je už od roku 1978 turisticky neprístupný. Západným úbočím však vedie zo Ždiaru cez Monkovu dolinu a Široké sedlo  červeno značený turistický chodník do Kopského sedla, kde križuje  modro značenú trasu z Tatranskej Javoriny cez Zadné Meďodoly do Tatranských Matliarov. Vrchol sa nechádza tesne nad touto križovatkou.

Pod Zadnými Jatkami sa nachádza priechodová Kamzičia jaskyňa dlhá niekoľko desať metrov. Jedná sa o druhú najvyššie položenú jaskyňu v Belianskych Tatrách. A samotná najvyššia jaskyňa s názvom Tunel (Veterná jaskyňa) sa nachádza pod Prednými Jatkami.

Kamzičia jaskyňa – dĺžka: 47 m

Tunes (Veterná jaskyňa) – dĺžka: 13 m

Skalné vráta (1 619 m n. m.) je názov vrchu v Belianskych Tatrách. Leží nad osadou Tatranská Kotlina. Vrch sa nachádza na východnom okraji Tatier, v geomorfologickom podcelku Východné Tatry a časti Belianske Tatry. Najbližšími sídlami sú východne situovaná Tatranská Kotlina a Lendak, severne leží Ždiar a južne Kežmarské Žľaby, Tatranské Matliare a Tatranská Lomnica. Vrchol pokrýva súvislý lesný porast s viacerými skalnými útesmi, ktoré umožňujú obmedzený rozhľad. Z vhodných lokalít je možné vidieť okolité vrchy Belianskych a Vysokých Tatier, Spišskú Maguru, Pieniny, Branisko, Levočské, Volovské a Stolické vrchy a východnú časť Nízkych Tatier. Vrch sa nachádza v národnej prírodnej rezervácii Belianske Tatry, aj v Tatranskom národnom parku, nie je voľne prístupný. Na južnom úbočí stojí chata Plesnivec, ku ktorej vedie  zeleno značený turistický chodník z lokality Šumivý prameň a od Veľkého Bieleho plesa. Okolo vrchu vedie bývalý značený chodník smerom na hrebeň s troma vrchmi Jatka k Vyšnému Kopskému sedlu.

---

Prvá zmienka o chate v Doline siedmich prameňov je z konca 18. storočia, kedy si zlatokop Dreschler, obyvateľ neďalekých Rakús postavil v doline, v blízkosti siedmich prameňov zrub. Neskôr v roku 1892 na tomto mieste postavili nový zrub „kolári“, ktorí v doline ťažili vynikajúce javorové drevo na výrobu kolies a náradia. Aby sa mali kde uchýliť v prípade zlého počasia, postavili si malú chatku. Túto používali aj pastieri, ktorí pravidelne chodievali pásť ovce a jalovice na Predné Meďodoly, Kopské sedlo a Zadné Meďodoly. Až v roku 1932 obyvateľ Spišskej Belej Tibor Gresch, člen Karpatského spolku a veľký milovník Tatier, prenajal pozemok od mesta Spišská Belá a zo starej chatky zriadil turistickú chatu s názvom Plesnivec. V roku 1936 postavil poschodie, kde boli dve spoločné spálne a štyri izby pre bohatších hostí. Chata mala svoju modro-bielu zástavu, v ktorej bol umiestnený kvet plesnivca ako erb. Po skončení vojny musel Tibor Gresch opustiť Slovensko. Od tejto doby chata začala chátrať.

V roku 1948 bola chata znárodnená. Turistom slúžila do roku 1953. Od tohto roku prevzal chatu do správy Správa TANAP-u a pre verejnosť ju zatvorila. O chatu sa starala pani Eva Ružičková – Kasická z Prahy. Pani Eva Kasická spolu s manželom pôsobila na chate až do dôchodku v roku 1978. Odvtedy bola chata prázdna a pustá. Až v roku 1993 chatu dostalo do vlastníctva opäť Mesto Spišská Belá. Mesto prenajalo chatu chatárovi p. Jánovi Matavovi zo Spišskej Belej a schválilo mu časť finančných prostriedkov na rekonštrukciu chaty. Ján Matava so svojimi priateľmi a rodinnými príslušníkmi najprv upravil cestu, opravil mosty cez potok Čierna voda, vymenil strechu, prehnité trámy a chatu zaizoloval. V roku 1995 bolo v celej chate zavedené ústredné kúrenie, v roku 1996 postavili čističku odpadových vôd, boli dokončené sociálne zariadenia. Chata dostala svoj symbol plesnivca a svoje pôvodné meno. Bola skolaudovaná 4.10.1997, slávnostne vysvätená a znovu slúži všetkým.