Home » Bradlové pásmo medzi Kyjovom a Kamenicou

Bradlové pásmo medzi Kyjovom a Kamenicou

Táto skala sa volá Golem

Pieninské bradlové pásmo je výrazné pásmo oblúkovitého tvaru. Vyznačuje sa výskytom pevnejších, hlavne vápencových skalísk – bradiel, napr. Sokolie skaly so skalným okno, Spiaci mních, Spiaci rytier, Spiaci obor, Golem a Nosová skala. Pri Spiacom mníchovi sa nachádzajú jaskyne Perúnová, Káblová a Lonová. Trochu ďalej smerom k Čergovu sa nachádza Sokolia skala. Nižšie nad Kamenicou sa zasa týči Kamenický hrad.

Pieninské bradlové pásmo, skrátene bradlové pásmo je tektonicky a orograficky výrazné pásmo Západných Karpát. Bradlové pásmo je oblúkovitého tvaru a tvorí hranicu medzi Vonkajšími a Centrálnymi Západnými Karpatmi. Utvára úzku (19 až 0,4 km), ale až 600 km dlhú tektonickú jazvu po subdukcii a kolízii časti zemskej kôry, v ktorej sú zachované iba fragmentálne sledy vrstiev a fácií. Vyznačuje sa výskytom pevnejších, hlavne vápencových skalísk – bradiel, vyčnievajúcich zo spravidla menej odolných slienitých a flyšových súvrství tvoriacich bradlový obal.

Spiaci mních (či Spiaci rytier, Spiaci obor) je pomerne známa skala. V okolí sú menej nýrazné skaly ako Golem a Nosová skala. Vďaka skupine nadšencov z Lipian (p. Krajňák, Ing. Ducár – jaskyniar, PhDr. Irša – etnológ) sa rozbehli práce na úprave okolia, označení objektov, jaskýň. Na parkovisku si môžete všimnúť tabuľu s údajmi o skalných útvaroch. Na druhej strane je popis fauny a flóry, ktorá sa na týchto skalách a v okolí vyskytuje. Môžete sa pozrieť do jaskýň v Spiacom mníchovi (Perúnová – priechodná, Káblová, Lonová), vystúpiť na Spiaceho mnícha (odkiaľ sú v prípade priaznivého počasia nádherné výhľady. Potom sa môžete presunúť ku Golemovi a Nosovej skale.

Výrazné tvary bradlového pásma si všimol v teréne zrejme každý, kto cestoval medzi Lipanami a Starou Ľubovňou. Vápencové tvrdoše vystupujú do oblej krajiny v podobe ostrých skalných chrbtov. Zrejme najkrajšie bradlo celej tejto oblasti, Sokolia skala, je však zasunutá až pod úpätie Čergova a aj preto verejnosti menej známa. V údolí Sokolej dolina, nad Sokolím potokom sa v zalesnenom svahu doliny vypína ako mohutná prova lode masív Sokolej skaly. Oplatí sa ho popozerať zo všetkých strán, lebo z každej vyzerá inak a ponúka prekvapujúco rozličné profily.

Kto má odvahu, môže prekročiť potok a vystúpať strmo až pod severovýchodnú stenu Sokolej skaly. Pod ňou sa vo veľmi strmom teréne dá dostať až k úrovni vrcholového hrebienka, tesne vedľa skalného okna. Sokolia skala je najvýraznejším bradlom tejto oblasti, od úpätia v lese k vrcholovej hrane meria podľa literatúry až 60 metrov. Ozvláštňuje ho aj pekné skalné okno pri hornej hrane a pekná veža na severozápadnej hrane.

Okolité územie Kamenického hradu patrilo k župnému Šarišskému hradu a do roku 1270 tvorilo kráľovský poľovnícky revír. Miesto pod hradom sa vtedy nazývalo “pod holým kameňom” a kráľ ho daroval synom Detrika z neskoršieho rodu Brezovickovcov. Ked si Rikolfovi synovia delili majetok po otcovi, Kamenicu si ponechal syn rovnakého mena a zakladateľ rodovej vetvy Tárcaiovcov, ktorého príslušníkom patril hrad po celý čas jeho existencie. Aj keď išlo o súkromné sídlo, v prvej polovici 14. storočia prejavil kráľ Ludovít I. veľkú snahu využiť ho v štátnom záujme. Ozbrojenci hradných pánov sa totiž mali z hradu podieľať na ochrane blízkej hranice v málo obvyklom smere – mali zabrániť úteku nespokojných poddaných do Poľska. Skutočne ohrozený bol však hrad, keď ho v roku 1438 obsadili prešovskí mešťania v záujme kráľa Albrechta Habsburského a jeho manželky Alžbety, ale len na jeden rok. Ako jeden z mála šarišských hradov nebola Kamenica obsadená oddielmi Jána Jiskru z Brandýsa a roku 1456 dokonca odolala priamemu útoku bratríkov. A to aj napriek tomu, že sa on pokúsili v roku obrany Belehradu pred Turkami, keď sa vojenská moc krajiny pod vedením Jána Hunadyho sústredila práve tam. S výnimkou osemročného vlastníctva poľským pánom Jeremiášom Laskym sídlili na udržovanom hrade celú prvú polovicu 16. storočia Tárcaiovci. Zapojenie Anny vydatej za Juraja Drugeta do protihabsburského odboja znamenalo koniec hradu. Sama viedla obranu hradu, ale drvivá presila cisárskych vojsk vedených Jurajom z Puchheimu napokon v roku 1556 hrad dobyla a úplne rozrumila. Začiatkom 19. storočia ešte rozoberali jeho múry a použili ich na stavbu liehovaru v Lúčke, takže do súčasnosti zo zrúcaniny veľa nezostalo.